Ave
(k plastike Juraja Mertuša)
Tie správne a najväčšie túžby, krásy, vidiny, sny, predstavy veleby, sú obyčajne nesplniteľné, preto sa ich, milá, nevzdávam. Iba túžbičky úbohé sa dajú naplniť a zavŕšiť - aj v láske. Túžba niekedy zacloní cit.
Čím menší sen, tým menšia duša. Znivočíš aj svet aj seba. Čím menšia duša, o toľko menšia bolesť.
Som bezmocný, som nemohúci. A nie sme - zrazu - celkom bezmocní, keď ktosi napíše napríklad báseň. Celú som si ťa, nezvestná, vymyslel ako báseň.Lebo tvorba (ó, dcéra úžasu) sa podobá láske. Tvorba vôbec, ktorá nie je iba zvláštnym spôsobom poznávania sveta, ale priam stvorením integrálneho života, ba viac: ona ten svet alternatívne vytvára, každé umelecké dielo je vesmírom samo osebe a v sebe ako to Cyranovo z Bergeracu úplné jablko.
Všetko, čo má vnútornú energiu a neničiacu silu, núti nenásilím, je veselé a žiari, vydáva silu pre iných. Zatancujme si menuet, hoci sme smutní, presní a prísni. Vzlietnime, aj keď sme z kameňa, bronzu či z dreva. Všetko môže byť väčšie i menšie, ale ľúbosť, ktorá je nie najvyššia, ani nie je ľúbosť.
Neopusti ma, vymyslená vízia. Nenechaj ma len tak, fantázia. Buď pri mne, ilúzia. A buď šťastná a čistá, Eva.
Ivan Kadlečík